Rimania sa tradične delili na patricijov (privilegovanú časť) a plebejcov (úplne obyčajní smrteľníci). Neskôr sa sem pridali aj tzv. equites, teda jazdci, občas prekladaní ako rytieri, čo však nie je správne. Equiti bol takpovediac peňažná šľachta. Zatiaľ čo patricijovia disponovali pozemkami a históriou mena, teda predkami, jazdci boli bohatými obchodníkmi, ktorým rozhodne nechýbali financie. Napriek tomu sa na nich rodová šľachta pozerala skôr zvrchu.
Ďalšími obyvateľmi mesta a ríše boli tzv. liberti, prepustenci, bývalí otroci, ktorým ich pán udelil slobodu a samozrejme otroci. Prepustenci boli na spoločenskom rebríčku pomerne nízko, nemohli napr. ani zastávať verejné funkcie a po učitú dobu existencie ríše si nemohli ani brať slobodných občanov, čo sa však neskôr zmenilo. Deti prepustencov už mali všetky občianske práva. Otroci tvorili najpodnejšiu časť rebríčka, boli osobne neslobodní a absolútne závislí od svojho pána.

Otroci nemali v Ríme prakticky žiadne práva, boli nazývaní aj instrumentum vocale, teda nástroj s hlasom.Ich pán mal absolútnu moc nad ich životom a smrťou, mohol ich beztrestne potrestať, predať alebo dokonca zabiť. Počas kráľovstva bolo otrokov v Ríme pomerne málo, a preto boli považovaní v podstate za súčasť rodiny. Počas zväčšujúcej sa expanzie Ríma však počet otrokov pribúdal a to sa odrazilo na ich cene, a teda aj na správaní sa k nim.

Otroci sa v Ríme v základe delili na 4 skupiny:

1. Domáci otroci- obvykle najjednoduchšia forma otroctva, ale nebolo to nevyhnutné. Títo otroci trávili so svojimi pánmi prakticky všetok čase, takže ak bol ich pán krutý alebo surový, ich život sa ľahko mohol stať neznesiteľným.
2. Otroci v službách štátu/mesta
3. Otroci v poľnohospodárstve- počas republiky vznikali na území Rímskej ríše tzv. latifundie, t.j. obrovské statky, na ktorých otroci pracovali v príšerných podmienkach.
4. Otroci v baniach- pravdepodobne najhoršie verzia otroctva, bola to dokonca forma trestu. Otroci tu boli často zraňovaní a ich životnosť bola nízka.